Viem, že toto nechce nikto počuť, no všetci stárneme. Naše detstvo je nenávratne preč. Nenávratne. Desivé slovo, či nie? Kedy prišla tá doba, keď si namiesto vymieňania nálepiek v albumoch tlačíme vizitky? Pri našich rušných životoch ani nemáme čas zaspomínať si na hudbu čo hrala v rádiách, oblečenie, ktoré sa nosilo, na naše prvé lásky. Doprajme si teda trochu nostalgie a pripomeňme si, aké to bolo a už nikdy nebude. 

Život bez “hladkacích” telefónov

Mnoho z nás si pamätá na telefóny, pri ktorých zapnutie internetu znamenalo premrhanie polovice maminej výplaty. Aspoň tak nám to teda vraveli. A my sme poslúchali. Hrali sme hadíka stále dookola a menili sme si tapetu, tak často ako sa dalo. Aj tak sme tie svoje tehličky hrdo nosili všade so sebou, pretože to bolo to najdrahšie, čo nám rodičia kedy zverili. Potom prišli “vysúvačky” a “sklápačky” a každý kto ich vlastnil bol iná liga. 

Dnes sa deti ani nepozastavujú na tým, že ich mobil má displej, na ktorý sa netreba pozerať s okuliarmi. No my nikdy nezabudneme.

Plagáty na dvojstránkach časopisov

Ak si nemal plagát svojho obľúbeného herca alebo speváka na stene v izbe, akoby si ani nebol fanúšik. Plagáty všemožných formátov od A4 až po životnú veľkosť zbieral takmer každý. Bola to prvá vec, ktorú si človek všimol po príchode do izby. Kamoš, ktorý prišiel na návštevu si tak hneď mohol vytvoriť názor na váš vkus a povedať vám, čo si myslí o novej skladbe. Možno by sa to dalo pripodobniť súčasnému zdieľaniu albumov na Spotify, lenže dnes kvôli tomu nestrhávame páskou omietku zo steny.

Naše prvé biznisy

Prvé brigády, zárobky, spôsoby ako získať pár korún na zmrzlinu. Či už to bolo predávanie bužírkových príveskov na kľúče alebo roznášanie tlačených letákov po sídlisku. Dôležité pre nás bolo, že sme zarobili peniaze vlastným úsilím a cítili sa ako najväčší boháči na svete.  Teraz možno zarábame 600x viac, no určite nám to neprináša takú radosť, ako náš prvý predaný náramok z bavlniek za 15 centov. Najhodnotnejších 15 centov zo všetkých.